Záróbeszámoló (részletek)

Záróbeszámoló (részletek)

Final report (details)
of Visegrad Literary Residency in Bratislava, Spring 2019

 
I think these six weeks was the best period in my life. I could break out of my everyday circumstances, my responsibilities, and I had to concentrate only on creation. The city of Bratislava, a completely different linguistic, cultural and life environment was really inspiring for me. Everything was great, and I even fell in love with this city…
In six weeks I wrote five poems (see below) and I’m working on three other ones. These will be important pieces to structure my new book. Three out of five poems were translated to Slovak by Mila Haugová, these were read at our closing presentation. One of my poems translated into Slovak was published on the 10th of June in the monthly newspaper ’Kapitál’.
Furthermore,
I painted some watercolors (link), made photo montages (link) and photos, all of them were inspired by the city. These pictures were also shown in the closing presentation.
During my residential stay, I wrote a four-part diary for the ’Műút portál’.
(1.: „Elsőzni nem ér”
2.: Munkák és napok
3.: Hommage
4.: Hát akkor)
It was also possible to collaborate with other participants: I made a short video in which I asked my colleagues (Paweł Łyżwiński [PL], Katarzyna Pilarska [PL], Eva Tomkuliaková [SK], David Zábranský [CZ]) to read a poem which is written in a language they are unfamiliar with (Hungarian), without any preparation. You can see it here.
In addition, I coordinated Eva Maliti-Fraňová’s and David Zabránský’s short stories to be translated into Hungarian and published in a Hungarian literary journal.
Finally, I would like to thank Anna Benedek, the project coordinator in Budapest, and who has drawn my attention to this unparalleled opportunity. And I would like to thank Eva Tomkuliaková from Literárne Informačné Centrum, her service during the residential stay was professional, friendly, nice and lovely. I would also like to thank The Visegrad Fund for this unforgettable six weeks.
 
 
krajšia špagátová mierka, úplne iná anatómia; mozaika-
bratislava. kde som dva týždne sám. a vôbec netrpím túžbou po domove ani trochu.
samozrejme, chýbajú mi niekoľkí ľudia; ale čas v skutočnosti nie je nič iné ako
nertrpezlivosť. toto som raz v stredu odkázal odinovi, a ešte to, že
zostanem. lebo som tu naozaj akoby som chcel úplne zmiznúť, stratiť sa
a znova sa nájsť. dnešný názov mesta je dôsledok nedorozumenia;
starý most je v skutočnosti najnovší. všetko toto sa mi páči čoraz väčšmi.
ba práve že je to nádherné. a ešte sa ani nestalo nič výnimočné; som
pes, mal by som sa dať zapriahnuť pred sánky. tu mám aj z depresie väčšie potešenie.
o mostoch a veľrybích srdciach napíšem inokedy. žiť je dobré. znova sa učím abecedu.
 
 
zvonku, konkrétne zo susedstva sa pozerám, čo sa práve
deje u nás doma. príjemné rozpoloženie, pomaly uverím jednému
štipendiu, že by som naozaj mohol byť čosi ako spisovateľ, hoci teraz
najradšej len kreslím. v tatkovskej bratislave pomaly starnem. Inak
sa ma týkajú „spoločenské” záležitosti – nazývam ich bludmi, presne tak,
a štve ma oportunistická, nezmyslená pseudopravda, svätuškárstvo, ledva
zahalené chrapúnstvo – najvulgárnejšie nechutnosti -, a hlúposť
vyžadujúca si v tých úbohých hlaváh paternalistickú činnosť.
keď to odtiaľto pozorujem, akoby sa mi zdalo, že by to mohlo byť aj inak; začínajúc
drobnými krokmi- tu sú napríklad ľudia neobvykle príjemní -, nemusím
zrazu vyskočiť uprostred krčmy a vybľakovať, že „sprostí
maďari!” zopakujem to; presne tak, akoby; sme hovorili: smie sa to.
vyberiem sa na prechádzku k dunaju, ani raz nemôžem vkročiť do tej istej rieky;
niekam tečie (ale tuším aj toto je len predpoklad). tak nech si len tečie.
 
 
znovasapíše jazyk samoty, keď vlastne miznúť
a vyhýbať sa. ako pred dverami posedávajúce dopredu
neviditeľné veci. týždne väčšinu času celkom sám, skoro nemý;
báza artikulácie  poctivo hrdzavie . prechádzky  na úsvite
a v súmraku, v zemi nikoho v hodine medzi psom a vlkom.
spoločenská hra  je v bratislave jazykom samoty: vodka. druh
tu nie je, čas sa ukazuje ako nevedomosť. čoby som vyskakoval
v krčme , kde som sa šiel prilepiť. často začínam tak hovoriť
sám so sebou, že veta sa začína oslovením,
neartikulujem zbytočne , modrá veľryba. predsa sa len ligoce
od vodky trochu tupé svetlo v mojich očiach. mám koho čakať.

 

Preklad z maďarčiny Mila Haugová

 

 

 

 

 

 

I WILL RETURN TO BRATISLAVA